PAMMAP

Andrej Stollmann

(3. november 1852, Špania Dolina - 1. sepetember 1933, Banská Bystrica)

Banskobystrický maliar historických pamiatok, vedút, krajiniek, portrétov a oltárnych obrazov.

Stollmann sa narodil dňa 3. novembra 1852 v Španej Doline. Už ako dieťa vynikal v kreslení a speve. Od roku 1864 navštevoval Evanjelické gymnázium v Banskej Bystrici, na ktorom kreslenie a maľovanie vyučoval významný maliar štúrovskej generácie Jozef Božetech Klemens. Poslednú, piatu triedu gymnázia už neabsolvoval pre finančnú náročnosť štúdia. Vyučil sa za maliara-natierača a odišiel pracovať do Budapešti a neskôr do Viedne. V roku 1874 začal študovať na ústave pre výchovu stredoškolských profesorov kreslenia v Budapešti. Po absolvovaní prvého ročníka bol povolaný do základnej vojenskej služby v 53. zvolensko-tekovskom honvédskom (uhorská domobrana, pozn. aut.) pešom prápore v Radvani. Šesťtýždňový výcvik vystriedalo trojročné štúdium na vojenskej akadémii Ludovika v Budapešti. Vďaka výbornému prospechu získal hodnosť poručíka v zálohe. Život dôstojníka mu však nevyhovoval, a tak pokračoval v štúdiu na kresliarskej škole. V roku 1881 získal diplom učiteľa príslušného odboru pre meštianske školy. Jeho prvým pedagogickým pôsobiskom bolo mesto Sevľuš (dnes Vinogradov, Ukrajina), kde vyučoval kreslenie, rysovanie a krasopis, ale vďaka svojim schopnostiam aj nemecký jazyk a spev. V roku 1886 sa spolu s manželkou Máriou, dcérou budapeštianskeho (predtým banskobystrického) evanjelického farára Eduarda Alexandra Doležala, a synom Alexandrom vrátil do Banskej Bystrice, kde postupne učil na evanjelickom gymnáziu, priemyselnej škole, meštianskej škole a na elementárnych cirkevných školách. Medzi jeho žiakov patrili významné osobnosti kultúrno-spoločenského života, napr. spisovatelia Janko Jesenský, Jozef Gregor-Tajovský a Štefan Krčméry, hudobný skladateľ Viliam Figuš-Bystrý a i. Po smrti manželky sa v roku 1887 oženil s dcérou miestneho evanjelického farára Samuela Miklera Emíliou, s ktorou mal deväť detí – tri dcéry a šesť synov. Učil do roku 1919, kedy odišiel do dôchodku. Zomrel dňa 1. septembra 1933 a bol pochovaný na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici. Jeho pravnuk Andrej Stollmann, ktorý žije v Banskej Bystrici, je rovnako výtvarník.

Stollmann tvoril vo svojom zamestnaní, ale aj doma. Maľoval zo záľuby, pre svojich príbuzných i na objednávku. Je autorom približne 1 500 diel, z ktorých väčšina sú viacnásobné kópie alebo voľné napodobeniny cudzích predlôh. Keďže nebol akademickým maliarom, jeho obrazy sa nevyznačujú zložitejšími technikami. V jeho tvorbe je výrazne zastúpená figurálna maľba, z ktorej najväčšiu skupinu predstavujú portréty rodinných príslušníkov (svojich rodičov, bratov, manželky Márie, detí a svokra) i samého seba, predkov banskobystrických mešťanov, verejne činných osôb (napr. úradníkov, advokátov, lekárov, učiteľov, stredoškolských profesorov, farárov, obchodníkov), osobností kultúrno-spoločenského života, ktoré mali priamy vzťah k mestu (Jána Kollára, Jána Chalupku, Karola Kuzmányho, Štefana Moysesa, Michala Miloslava Hodžu, Andreja Sládkoviča a Jána Bottu), panovníkov (napr. cisárov Karola VI., Františka Jozefa I. a Napoleona, kráľa Gustáva Adolfa), reformátorov Martina Luthera a Filipa Melanchtona, evanjelického biskupa Ľudovíta Gedulyho, miestnych evanjelických farárov Samuela Miklera (s manželkou) a Jána Mockovčáka, krajinského poslanca Júliusa Halassyho, župného hlavného notára Samuela Bodorovského, lekára Ľudovíta Raitsitsa, predsedu obchodnej a priemyselnej komory Štefana Holescha, ministerského radcu a banského riaditeľa v Banskej Štiavnici Antona Pécha a i. Takmer všetky portréty vznikli podľa predlôh, a to fotografií alebo starších grafických a maľovaných obrazov, prípadne ich reprodukcií v knihách a časopisoch. Túto metódu používali aj mnohí profesionálni umelci (napr. Jozef Božetech Klemens, Dominik Skutecký). Ďalej sem patria obrazy, vyhotovené väčšinou podľa reprodukovaných predlôh, s výjavmi z uhorských dejín („Uhorský kráľ Šalamún v žalári“ a „Posledné chvíle hradu Sigeth“), s kresťanskou tematikou (napr. postavy Adama a Evy, Mojžiša v Níle, Madony, Krista, aj so Samaritánkou pri studni alebo s apoštolom Jánom, troch klaňajúcich sa kráľov, apoštolov Pavla a Jána, archanjela Michala) na objednávky mešťanov, s národopisnými (napr. „Očovan“, „Handlovec“, „Florentská žena“, „Turecké dievčatá“) a sociálnymi motívmi („Baník modliaci sa pred štôlňou“, „Materina radosť“, „Dievča pri žehlení“). A. Stollmann maľoval aj krajinky (napr. Jakubská skala, Štrbské pleso, Popradské pleso, Balaton, Švajčiarsko, Tirolsko, Porýnie), zátišia (napr. s ružami, jablkami), erby (napr. pre rodinu Tihányiovcov v Radvani), rodostromy pre svojich príbuzných a diplomy. Je tiež spoluautorom nástenných malieb („Buď svetlo“, „Božie oko“ a „Vzkriesenie“) v rímskokatolíckom kostole v Podbrezovej (vytvoril ich so svojím majstrom Karolom Lorenzom) a oltárnych obrazov, vyhotovených podľa cudzích predlôh:

Narodenie Panny Márie (rímskokatolícky kostol v Radvani);
sv. Kliment, pápež (rímskokatolícky kostol v Španej Doline);
sv. Anton Paduánsky, sv. Florián, sv. Jozef, sv. Ján Nepomucký, Vzkriesenie (rímskokatolícky kostol v Donovaloch);
Kristus s kalichom (evanjelický kostol v Ponikách; kópia oltárneho obrazu z evanjelického kostola v Banskej Bystrici);
Panna Mária s ružencom, Panna Mária so sv. Jozefom (rímskokatolícky kostol v Slovenskej Ľupči);
Kristus s kalichom (evanjelický kostol v Ľubietovej; kópia oltárneho obrazu z evanjelického kostola v Banskej Bystrici);
sv. Ján Nepomucký (rímskokatolícky kostol v Medzibrode);
sv. Ondrej, sv. Ján Krstiteľ, Sedembolestná Panna Mária (rímskokatolícky kostol v Brusne);
Sedembolestná Panna Mária, sv. Štefan Prvomučeník (rímskokatolícky kostol v Lopeji);
Kristus s apoštolom Matúšom (rímskokatolícky kostol v Mýte pod Ďumbierom);
Kristus v Getsemanskej záhrade (evanjelický kostol v Mýte pod Ďumbierom);
sv. Mikuláš (rímskokatolícky kostol v Sliači);
Ukrižovaný Kristus (evanjelický kostol vo Zvolenskej Slatine);
Kristus s kalichom (evanjelický kostol v Dobrej Nive; obraz zhorel v 50. rokoch 20. storočia);
Nanebovstúpenie (rímskokatolícky kostol v Krupine);
Kristus s apoštolom Petrom na mori (evanjelický kostol v Príbovciach);
sv. Ján s Pannou Máriou (rímskokatolícky kostol Obišovce);
Narodenie Krista (evanjelický kostol v Novom Klenovci – dnes Klenovets v Ukrajine);
sv. Anna (Veľká Tarna – dnes Tarna Mare v Rumunsku).

Stollmann sa venoval aj reštaurovaniu oltárnych obrazov (napr. Krista požehnávajúceho kalich v evanjelickom kostole v Banskej Bystrici, sv. Antona Paduánskeho, sv. Jána Nepomuckého, sv. Františka Xaverského v rímskokatolíckom kostole v Detve) a portrétov (napr. Martina Luthera, Filipa Melanchtona a bývalých banskobystrických farárov Samuela Hruškovica a Daniela Sartoria pre miestny evanjelický cirkevný zbor). Osobitnú časť jeho tvorby predstavujú veduty a obrazy historických objektov Banskej Bystrice, ale aj Španej Doliny (maliarov rodný dom, pohľad na stred osady počas baníckej slávnosti), Starých Hôr a Kostiviarskej.

Hospodársky rast v druhej polovici 19. a prvej tretine 20. storočia si vynútil radikálne zásahy do mestskej architektúry. Dochádzalo k búraniu mestských kamenných hradieb s ich bránami a baštami, ktoré plnili obrannú funkciu. Viacero historických obytných a verejných budov bolo adaptovaných alebo prestavaných na výrobné a obchodné priestory. Orgány ochrany pamiatok i kultúrna verejnosť sa márne snažili o záchranu týchto objektov. Výtvarní umelci, väčšinou stredoškolskí profesori kreslenia z vlastného podnetu, na objednávky alebo pre odborné publikácie a časopisy vyhotovovali grafické a maľované veduty architektúry, ktorá bola určená na demoláciu. Medzi týchto nadšencov histórie patrili Kornel Divald, autor prvej expozície mestského múzea z roku 1909, ktorý fotograficky zachytil pamiatky takmer po celom území bývalého horného Uhorska, a samozrejme A. Stollmann. Väčšina jeho vedút, ktoré vznikli v rozmedzí rokov 1867 – 1932, sa nachádza v zbierkach Stredoslovenského múzea. Nevynikajú osobitnou kompozíciou ani výraznejšou farebnou skladbou. Vyznačujú sa však dokumentárnosťou, snahou verne zachytiť architektúru Banskej Bystrice.

Najčastejším námetom vedút A. Stollmanna bolo päť vonkajších mestských kamenných brán – renesančných hranolových veží s priechodom, ktoré boli vybudované v 70. rokoch 16. storočia. Stála pri nich stráž, ktorá vyberala mýto (poplatok za vstup do mesta) od prichádzajúcich osôb. Na noc ich zamykala. Po takmer 300 rokoch v súvislosti s rozvojom dopravy sa mestské brány stali prekážkou pri prejazdnosti ciest. V dôsledku toho bola zbúraná najskôr Dolná brána (1871), potom Horná brána (1873), Lazovná brána (1883), Hronská brána (1885) a napokon Strieborná brána (1898). Ešte predtým však miestni nadšenci historickej architektúry požiadali A. Stollmanna, aby ich namaľoval. Veduty mestských brán vyhotovoval väčšinou na objednávky mešťanov, osobností kultúrno-spoločenského života (pre spisovateľku Teréziu Vansovú, spoluzakladateľa mestského múzea Štefana Holescha, majiteľa továrne na súkno a vlnený tovar Pavla Ruttkaya a i.) a verejných inštitúcií (pre mestské múzeum a riaditeľstvo štátnych lesov). Spolu s obrazmi meštianskych domov na námestí sú jedinými historickými obrazovými prameňmi týchto dnes už neexistujúcich objektov. Stollmann vyhotovil aj veduty komorského domu, evanjelickej fary, Vartovky, Hôrky s rímskokatolíckym kostolom v Radvani (na objednávku farára Antona Mišúta) a iné historické objekty. Okrem nich zachytil aj vtedajšiu mestskú elektráreň. Namaľoval aj obrazy Zvolenského zámku a Blatnického hradu. Stollmann vytvoril popri jednotlivých historických objektoch aj diela znázorňujúce väčšie architektonické priestory mesta: námestie (celkový pohľad, horná časť s mestským hradom) a Hornú ulicu s kostolom sv. Ducha (bol zbúraný v roku 1895; dnes na jeho mieste stojí budova „Hungárie“ – pôvodne hotel s reštauráciou a kaviarňou). Podľa zoznamov v jeho pozostalosti namaľoval asi 25 vedút. Mnohé z nich však opakoval vo viacerých replikách, takže celkový počet obrazov možno odhadnúť na takmer sto.

Veduty, na ktorých A. Stollmann zobrazil väčšie architektonické priestory alebo sa pokúsil rekonštruovať ich podobu z prvej polovice 19. storočia s dnes už neexistujúcimi objektmi (napr. komorským domom na námestí – zbúraný v roku 1913, barokovou kaplnkou sv. Jána Nepomuckého pred barbakanom, kostolom sv. Ducha a remeselníckymi domami pred ním), vyhotovoval podľa predlôh (fotografie, rytiny alebo kresby). Pri maľovaní vedút podľa fotografií použil techniku jemnej kresby ceruzou, slabo kolorovanú akvarelom. Obrazy sa vyznačujú presným napodobnením detailov (dokonca aj sklonu tieňov, vrhaných letným odpoludňajším slnkom). Veduty mestských brán, okrem tej na Lazovnej ulici, vyhotovoval podľa skutočného stavu s cieľom verne zachytiť vtedajšiu alebo staršiu podobu historických objektov a ich prostredie podľa zachovaných dokumentov. Nasvedčuje tomu technika i kompozícia obrazov. Vyznačujú sa strohosťou a napriek lineárnej perspektíve (stredovému premietaniu) pôsobia plošne.

Mestské múzeum prezentovalo niektoré diela A. Stollmanna už pri otvorení prvej expozície v roku 1909. Pri príležitosti 40. výročia jeho úmrtia sprístupnilo pre verejnosť 45 portrétov a 19 vedút.

Diela:

Stredoslovenské múzeum v Banskej Bystrici, Slovenské národné múzeum v Bratislave

Zdroje:

ŠÁŠKY, Ladislav - STOLLMANN, Karol: Veduty Andreja Stollmanna. In: Zborník SNM 68 : História 14, 1974, s. 249-278.

TROLIGOVÁ, Zlata: Stollmannovci v banskobystrickom múzeu. In: Pamiatky a múzeá, roč. 64, 2015, č. 1, s. 49-53.

https://sk.wikipedia.org/wiki/Andrej_Stollmann

Spracoval: Peter Račko, UMB, 2021

Osobnosti

Autori

Iné lokality

Andrej Stollmann