(mestská časť Bratislavy, do 1971 samostatná obec)

Miestne časti: od 1944 Komárov, neskôr Medzijarky (Medzi jarkami), Dolné hony

.

Novšiu históriu Podunajských Biskupíc zachytáva projekt https://www.biskupicevspomienkach.sk/ - ak by ste mali záujem o spoluprácu, tak kontaktujte: biskupice.spomienky@gmail.com

.

Odvodený od vlastníka stredovekej obce (ostrihomský /arci/biskup – biskup po maďarsky püspük).

.

Najstaršie nálezy z chotára pochádzajú z polohy Druhý diel. Nálezy dokazujú prítomnosť človeka už v dobe bronzovej, no najstaršie stopy osídlenia sú až z laténskej doby – 1. stor. pred n.l. (3 laténske chaty, zásobnicové jamy a ďalšie neznáme objekty).  

Z doby rímskej tu našli zvyšky germánskej osady z 2. stor. (23 polozemníc, zásobné jamy, pece, keramika) a dvorec germánskeho náčelníka z ... stor. Areál mal 49 x 57 m a obkolesený bol kolovou ohradou. Vnútri bolo 7 drevených pravouhlých stavieb a uprostred dvorca bolo nádvorie. Stavby mali pravouhlý pôdorys, okolo väčšiny z nich sa nachádzal tzv. portikus, ich rozmery zodpovedajú rímskej metrickej sústave. Išlo teda o germánsky dvorec, ktorý však majiteľ nechal postaviť spôsobom, akým stavali Rimania. Mimo dvorca sa našli pozostatky germánskeho osídlenia zo zhodnej doby (zrejme hospodárske zázemie).

Mimoriadne významné je pohrebisko z obdobia slovansko-avarského. Výskum odhalil 485 hrobov (+odhaduje sa 200 ďalších neodkrytých). Nad hrobovými jamami boli pozostatky drevených nadzemných konštrukcií. V hroboch boli nádoby zdobené vlnovkou a radielkom (typické pre slovanskú keramiku), fľaškovité nádoby typické pre avarskú keramiku, aj nádoby s avarsko-slovanskými prvkami.

V mužských hroboch boli aj bohato zdobené opasky. Najbohatší muži (8 jedincov) boli v tzv. jazdeckých hroboch. Kone mali bohato zdobený postroj, na jednej uzde bola pozlátená bronzová faléra.

V jednom ženskom hrobe tzv. biskupickej princeznej sa našli bronzové predmety i zlaté náušnice zdobené granuláciou a skleneným korálikom. Šaty mala ozdobené pozlátenou agrafou s farebnými sklíčkami. V hroboch sa našlo takmer 2 000 predmetov: keramika, sklenené koráliky, bronzové i zlaté šperky od ozdôb opasku, cez náušnice až po náramky. Najvzácnejším nálezom je minca franského kráľa Karola Veľkého z rokov 771-793, ktorá je európskou raritou. Používali ju ako prívesok.

Z obdobia sťahovania národov tu našli hrob vyhĺbený do germánskej chalupy (kostra ženy cca. 20 – 29 rokov, kosti porušené a premiešané). Lebka ženy bola za života deformovaná bandážovaním.  Na základe datovania C14 bola pochovaná v 2. pol. 6. stor. Objavila sa pri nej len jednu keramickú nádobu, na dne ktorej sa zachovali zvyšky kovového predmetu neznámej funkcie.

V rannom stredoveku (9. - 11. stor.) tu bola osada s 22 stavbami (Výskumná dokumentácia 2016-17). Z vrcholného stredoveku tu našli časti 4 domov s kolovou konštrukciou z 12. až 13. stor., okolo boli hospodárske objekty ako aj keramické a chlebové pece. Na mieste našli mince uhorských panovníkov Ladislava I. (1077-1095), Kolomana (1095-1116), Ľudovíta I. Veľkého (1342-1382), aj mincu Leopold V. z Rakúska (1177-1194). (Výskumná dokumentácia 2016-17)

.

Podunajské Biskupice boli v stredoveku poddanskou dedinou ostrihomského arcibiskupstva (z toho aj jej názov Püspuky), prvý raz sa písomne spomína r. 1262. V listine Jána Hunyadyho zo 6. 10. 1450 boli Biskupice označené ako oppidum, teda mestečko. Naozajstný charakter zemepanského mestečka však získali až po získaní privilégií v 16. stor. Vyberalo sa tu mostné mýto pri brode (SPS,493; HORVÁTH, 1990, s. 228; POLLA a i., 1991, s. 120).

Od 2. pol. 16. stor. sa vzmáhali cechy: čižmárov (1563), obuvníkov (1675), zámočníkov, kováčov a kolárov (1675), krajčírov (1671), valachov na Žitnom ostrove. V r. 1563 dostali Biskupice výsady mestečka – právo týždenných trhov každú stredu a výročných trhov (v ôsmy deň po Veľkej Noci a 20. januára). V r. 1683 počas presunov tureckých vojsk sultána Galgu pod vedením osmanského generála a veľkovezíra Kara Mustafu boli Biskupice, Komárov i Vrakuňa vypálené. Obyvatelia sa do rumovísk vrátili údajne až v roku 1686. Medzi r. 1683 a 1725 bola na cisárov príkaz okolo Biskupíc vybudovaná (zrejme drevo-zemná) päťcípa hviezdicová pevnosť na ochranu Žitného ostrova. Počas Rákocziho povstania 20. apríla 1704 sa odohrala bitka pri Biskupiciach, v ktorej kuruci zvíťazili nad cisárskym vojskom generála Trampa, mestečko bolo pritom zničené. Dňa 21. apríla 1768 bol vydaný Urbár mestečka Biskupíc, spor o urbariát trval až do roku 1782. (PÜSPÖKI NAGY)

Obec bola od r. 1972 územne začlenená do Bratislavy.

.

V stredoveku a ranom novoveku najmä nemecky a maďarsky hovoriace. V r. 1946 deportovali 140 maďarských rodín do Čiech a v rámci výmeny obyvateľstva s Maďarskom bolo násilne vysťahovaných 300 rodín, z Maďarska sa prisťahovalo 160 rodín slovenskej národnosti a 15 rodín slovenského pôvodu prišlo z Rumunska a Juhoslávie.

.

do r. 1912 bol svetským patrónom kostola ostrihomský arcbiskup, pričom kostol plnil farskú funkciu. Na pravom brehu Dunaja sa majetky ostrihomského arcibiskupa, resp. kapituly, spomínajú už v r. 1264, kedy pápež Urban IV. daroval Kostol sv. Mikuláša v Biskupiciach na Žitnom ostrove, ktorého výnosy predtým patrili magistrovi Gerhardovi z Parmy, kaplánovi Štefana Váncsaiho (BOTEK a i., 2015, s. 6, 54). Od roku 1390 boli Podunajské Biskupice uvádzané ako exemptná farnosť.

Kostol bol kultúrnou pamiatkou (od 1963), no okrem reštaurovania fresiek v sakristii v 80. rokoch 20. stor. mu nebola venovaná väčšia pozornosť. Pri reštaurátorskom výskume v sakristii (1989–1990) boli odkryté fresky s motívom Legendy sv. Juraja datované do 40. rokov 14. stor. (SMOLÁKOVÁ, 2006, s. 437, 439–440).

Okolo stavby sú však najstaršie hroby už z prelomu 10. a 11. stor., mladšie z 12. stor. (esovitá záušnica ako výbava). V hrobe č. 96 sa našla okrem striebornej esovitej záušnice aj minca Ondreja I. (1046–1061) (REJHOLCOVÁ, 1976, s. 199–200, 225). Prvá vývojová etapa kostola (10.–11. storočie) sa predpokladá na základe ojedinelých (podlaha č. 8) a sekundárnych nálezov (zamurované fragmenty muriva s omietkou v severnej a severovýchodnej stene gotického presbytéria).

V polovici 12. storočia už kapacita prvého kostola nepostačovala. Západné priečelie preto zbúrali a pristavali k nemu rozsiahle románske halové trojlodie a dve podlažia predstavanej veže na osi lode kostola, čím starší kostol prevzal funkciu svätyne. Datovanie je založené na dendrochronologických dátach získaných z viacerých vzoriek z veže, lode i triumfálneho oblúka a použití plevových tehál

Prvé dva výskumy potvrdili pôvod stojaceho kostola z prelomu 11. a 12. storočia. Stála tu však aj staršia stavba datovaná do 10. až pol. 11. storočia. Najvýraznejšie prestavby, ktoré dodali presbytériu vrcholne-stredoveký charakter, datovali výskumníci do viacerých etáp 13., 14. a 15. stor.

Najstarším zachovaným priestorom budovy je polozapustená kamenná zaklenutá pivnica v južnom krídle. Možno ju datovať do 2. pol. / koniec 12. stor., čím sa stáva najstaršou zachovanou farskou budovou na Slovensku.

popri arcibiskupovi tu mali kúrie a majetky aj niektorí šľachtici. Botossyho kúria postavená pred r. 1780, susedná bola Weissenthalovská kúria, postavená pred rokom 1787. Obe kúrie a ich záhrady v roku 1782 odkúpil arcibiskup Jozef Batthyány. Štefan Ormosdy, regent majetkov ostrihomských arcibiskupov, začal na mieste Botossyho kúrie stavať v r. 1780 barokový kaštieľ. Weissenthalova kúria bola zbúraná v pol. 19. stor. Kaštieľ Ormosdyovcov bol zbúraný v 50. rokoch 20. stor. Rodina Ormosdy predala kaštieľ v r. 1830 Ferencovi Chernelovi, potom nehnuteľnosť vlastnil Karol Reitner, začiatkom 20. stor. ho odkúpila rodina Draschkovichovcov, skonfiškovaný bol v r. 1945. Od r. 1958 na jej mieste stojí základná škola. Kúria Juraja Alberta existovala už pred r. 1781, v r. 1750 patrila rodu Kobocsianovcov. Po Jurajovi Albertovi kúriu zdedil zať Anton Galgóczy, v 19. stor. prešla do rúk rodu Linzboth. Po 2. svet. vojne bola sídlom miestnej základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským, v 60. rokoch sídlom poľnohospodárskeho učilišťa. Po jeho presťahovaní tu sídlila Slovenská kniha. Od r. 1982 bola vo vlastníctve Ministerstva obchodu SSR, následne tu vzniklo Dokumentačné centrum obchodu a Múzeum obchodu.  

zrejme z 13. stor. stála na mieste dnešného športového areálu Tryskáč, zrekonštruovaná a rozšírená arcibiskupom Mikulášom Oláhom (1553-1568) v renesančnom štýle. Po presťahovaní arcibiskupského paláca na nové miesto slúžila do r. 1911 ako sídlo správcu majetkov (špánsky dom). V r. 1911 ju dostal Elemér Lónyay. V 50. rokoch bolo prízemie kaštieľa prerobené na chlievy a maštale pre JRD, začiatkom 70. rokov bol objekt zbúraný.

vznikla pred r. 1724, od mája 1724 bol jej majiteľom Pavol Palugyay, od r. 1776 bola sídlom novej arcibiskupskej rezidencie do r. 1848, neskôr v budove sídlil obecný dom/radnica. Koncom 19. stor. bol kaštieľ obnovený a predaný grófom Draschkovichovcom.

dal budovať arcibiskup Jozef Batthyányi od r. 1776. Po r. 1945 používaný ako sklad.

dokončená začiatkom 20. stor. (zrejme 1908, najneskôr však 1911).

.

CSANAKY, Eleonóra: Podunajské Biskupice vo víre dejín, Bratislava 2021, 231 s.

HORŇÁK, Milan – HRNČIARIK, Erik – KOLON, Tomáš: Keramický materiál z vybraných objektov hospodárskeho zázemia neskoroantického dvorca v Bratislave-Podunajských Biskupiciach. In: Zborník Slovenského národného múzea 93, 2019 – Archeológia 29, s. 283.

BOTEK, A. – PAULINY, P.  – PLEIDEL, M.: Architektonicko-historický a reštaurátorský výskum fary pri kostole sv. Mikuláša v Podunajských Biskupiciach IN: Kostol sv. Mikuláša v Podunajských Biskupiciach vo svetle nových výskumov, zborník z vedeckého kolokvia, s. 165

VÝSKUMNÁ dokumentácia z archeologického výskumu, Lokalita Bratislava, Podunajské Biskupice, Druhý diel, Stavba Rýchlostná cesta D4- Sekcia 1 Jarovce – Ivanka Sever, 2016-2017

NAGY PÜSPÖKI, Peter: Podunajské Biskupice. Monografia starších dejín, Bratislava 1969, 234 s.

Andrea Kvintová, 2022

.

.

(maď. Szunyogdi, nem. Muckendorf, odvodené od slova komár).

.

NÁZVY:

Doložené názvy maďarského pôvodu: 1341 Zunyugd, 1441 Zwnyg, Zwnywg, 1471 Zunyok, 1562 Zwnyogd, 1628 Suniokh, 1639 Szuniogde, 1718 Szunyogh, 1773 a od 1808 dodnes: Szunyogdi 1783 Szunyogdÿ, 1786 Sunyogdi. Doložené nemecké názvy 1378 Muckendorf, 1436 Mukchendorff, 1439 Mokchendarff, Mockndarif, Mokkendarf, Mukkendorf, 1459 Muksdarff, 1593 Mughendorf, 1773 Mukendorff, 1796 Münchendorf, 1783 Mukendorf, 1786 Mückendorf, od 1808: Muckendorf. V maďarčine aj nemčine sú oba názvy odvodené od veľkého výskytu komárov.

VÝVOJ:

Podľa Vlastivedného slovníka sa sídlo spomína prvýkrát v r. 1341 pri ohraničení chotára Podunajských Biskupíc. Vladimír Horváth uvádza prvú zmienku až k r. 1378. Vo februári 1944 bol Komárov pripojený k Podunajským Biskupiciam, čím prestal byť samostatnou obcou.

postavený v neskororenesančnom slohu v r. 1681. Dal ho postaviť ostrihomský arcibiskup Juraj Slepčiansky-Pohronec. Údajne stojí na mieste staršieho kostolíka.

HORVÁT, Vladimír. Bratislavský topografický lexikon. 1. vyd. Bratislava : Tatran, 1990. 403 s.

MAJTÁN, Milan. Názvy obcí Slovenskej republiky : (vývin v rokoch 1773 – 1997). Bratislava : Veda, 1998. 600 s.

Súpis pamiatok na Slovensku. 1. vyd. Zväzok II. K – P. Bratislava : Obzor, 1968. 584 s. S. 493 – 494.

Andrea Kvintová, 2022

- - - - -

Bieloruská ulica, dom č. 18:

Na priestranstve pred domom r. 1978 plytko pod povrchom fragment menšieho bronzového meča s predpokladanou jazykovitou rukoväťou. Z typologicko-chronologickej stránky meč možno zaradiť do záverečnej fázy mohylových kultúr, prípadne do začiatku obdobia popolnicových polí.

Liter.: POLLA, Belo – VALLAŠEK, Adrian : Archeologická topografia Bratislavy, Bratislava 1991, s. 161, poloha 74/1.

Dunajské rameno – Michelovo:

V obdobiach sucha vyčnieva z piesčitého podložia na brehu Michelovho dunajského ramena okrasná časť provy lode, má berlovitý tvar a je špirálovite stočená. Jej časové zaradenie je problematické. P.Pűspőki-Nagy sa domnieva, že je z lode flotily dánskeho generála Trampa (1704), nie je však vylúčený ani jej rímsky pôvod.

Kostol sv. Mikuláša:

R. 1964 sa v stene oddeľujúcej povalu nad svätyňou od lode objavila zamurovaná kamenná doska s fragmentom rímskeho nápisu z 3. stor. n.l. (výška 35 cm, dĺžka 46 cm).

Poloha 50/3. Vlčie hrdlo:

Pri výstavbe závodu Slovnaft, n.p. r. 1958 objavená hrubostenná vajcovitá nádoba zdobená obvodovými ryhami, údajne s kostrou. Nález uložený v zbierkach SNM v BA, pochádza pravdepodobne z hrobu, resp. z pohrebiska.

Neznáma poloha:

Z neznámeho miesta v Podunajských Biskupiciach pochádza kamenný rímsky míľnik cisára Alexandra Severa z r. 230, ktorý bol r. 1876 prevezený do Ostrihomu a uložený v múzeu (Esztergomi vármúzeum). Rozmery – výška 121 cm, priemer 58 cm, výška nápisu 84 cm.

R. 1975 na dnes už neznámom mieste náhodne odkrytý kostrový hrob wieselburskej kultúry, ktorý obsahoval hlinený krčiažtek, špirálovite stočený náramok, krúžky do vlasov, fragmenty 3 prsteňov a špirálky z náhrdelníka.

Liter.: POLLA, Belo – VALLAŠEK, Adrian : Archeologická topografia Bratislavy, Bratislava 1991, s. 122-123, polohy 50/1-5.